Motyčky 5.2.2017

Motyčky na vody a záhady bohaté: Dnes si na Motyčkách cca 25 plavcov zaplávalo vo vode od 1 °C pri ľade do 4 pri prítoku, a po plávaní zabehalo na 2° vzduchu, aby sa rozhýbalo, rozveselilo a odplašilo choroby “flegmatické”. Komu sa v nedeľu poobede ešte nedrieme, nech si prečíta moje dlhočizné pokračovanie o Motyčianskych záhadách: „Vyše Starých Hôr, tohto všeobecne známeho milostivého miesta, pod strmým Šturcom leží v úkryte jedlových hôr nepatrná, malá obec, Motyčky. Obec táto dostala svoje meno od jej prvého kráľovského robotníka (negotiator) menom Motyčka, ktorý sa tu v XVI. století osadil. Jako vôbec mnohé miesta nášho milého Horno-Uhorska, tak zvlášte Motyčky vynikajú svojím pôvabným krajom. Zôkolvôkol obklopené sú reťazou krásnych jedlových hôr, posiatych tu i tu ohromnými skaliskami, ktoré sťa nejakí obrovia úzkostlive strážia ukryté bane na rozličný kov. Nájdeš tu bohatú faunu, rozmanitosť zveriny a množstvo prameňov čerstvých vôd, ktoré sa v mohutný potok Jordán spájajú. Žblnkot tohto na pstruhy bohatého Jordána a jeho šumiace vodopády robia tento kraj tak pôvabným, že 30. júli 1798 samého palatína, knieža Jozefa Maximiliana, privábil, ktorý tu lovením rýb a poľovaním celý deň strávil. Hlavný a od prírody teplý prameň potoka Jordána vychodí v Jergaloch, v dedinke na štvrť hodiny vzdialenej, a to v tak silnom prúde, že na Motyčkách už mlyn ženie. Pôda motyčianska preplnená je túfom a troskou, ktorá dľa úsudku lekárskeho má zvláštnu liečivú silu proti chorobám phlegmatičným. Už z tejto trosky dá sa uzatvárať, že tu voľakedy huta bola. Tunajšej huty dozorstvo sverené bolo Bernardovi Bohín, ktorý skrze Ludvika II. kráľa uhorského roku 1525 na Španej Doline za predstaveného hôr bol vymenovaný. Má tento kraj ešte dve povšimnutia hodné pamätnosti, ktoré sú z hodnovernej stránky tradície podnes Motyčanom známe. Bolo tu pred rokom 1746 takzvané *morské oko*, jazero nesmiernej hĺbky, na ktorého povrchu často bolo vídať pozostatky z veľkých lodí a z morských kostí, kdežto predsa sú vrchy tieto od mora vzdialené. Pravdepodobné je, že tie čiastky lodí, vlnobitím morským rozdrúzganých, boli tajným podzemným otvorom sem donesené, jako to na kežmarských Karpatoch tomuto podobné výjavy až podnes zkusujeme. Jazero toto bolo konečne roku 1746, z rozkazu najvyššieho kammergraffa baróna Mitrovského skalami a drevom zahádzané a vyrovnané.“ Tak sa píše v Permone r.XIII č.1/marec 2015 a autor článku Michal Kiššimon dodáva: „Spisovateľ Historiae Domus nám pred takmer 280 rokmi opísal udalosti, ktoré už vtedy boli záhadami niekoľko storočí. A stratenými záhadami sú aj dnes. A koľko nových záhad pribudlo počas nedokončenej stavby železnice do Korytnice a koľko ďalších skrývajú prepadnuté staré štôlne. A ani sa nedá vypovedať, ako by sme dnes potrebovali také morské oko alebo jazero alebo kosti v jaskyniach. To všetko odvial čas. Zostali len „zbojníci“, ktorí sa vedia uživiť v každej dobe. A ako veľmi by sme potrebovali také knieža, ako bol Jozef Maximilián, ktorý by nás vedel poriadne nakopať do zadku za naše, ešte stále socialistické zmýšľanie a gazdovanie. Aj taká malá a chudobná obec ako sú Motyčky vie byť bohatá. Bohatá na svoju zabudnutú históriu. Len ju treba oživiť a vybubnovať to po celom našom šejcháte. Daj Boh, aby sa tak čoskoro aj stalo!“ Pripájam sa v Michalovi a vám všetkým prajem dobré gazdovanie, veľa dobra, pokoja, mieru. O týždeň dozľadovenia na Motyčkách, aby sme preliečili tie naše choroby flegmatičné. Ľadovým Motyčkám zdar! 🙂 mcML

Comments

comments

NAPÍŠTE NÁM

Sending

Log in with your credentials

Forgot your details?